František Mikloško: Prečo Slovensko potrebuje nepriateľa
František Mikloško v rozhovore otvorene konštatuje, že Slovensko sa historicky naučilo žiť v atmosfére permanentného ohrozenia. Podľa neho je problém v tom, že krajina sa nielenže nezbavila svojich historických rivalít, ale naopak, potrebujeme barikádu akýchsi nepriateľov, aby sme mohli existovať. Máme tendenciu brojiť proti Maďarom, Čechom, a dnes, paradoxne, aj proti liberalizmu. Skutočná legitimita štátu je zasadená do histórie konfliktu.
Mikloško sa zamýšľa nad tým, prečo sa dúfame v zmeny a čo vlastne Slovensko osudovo spája. „Delíme sa len na základe nepriateľov,“ hovorí. V prípade našich starých rivalít tak máme pocit, že schopnosť postaviť sa na vlastné nohy a nespoliehať sa na vonkajšie autority sa nám stále vyhýba. Slovenský štát nemá obdobný príbeh ako Česi či Maďari. Ten náš je zaťažený neustálym hľadaním nepriateľov. A to sa odráža aj v našich voľbách a politických rozhodnutiach.
Kvalita demokracie na Slovensku: Mikloškova známka
Poslanec KDH približuje aj svoju subjektívnu známosť slovenskej demokracie. Predpokladá, že by jej dal deviatku, ak by sme brali do úvahy slobodné voľby a pluralitu. V otázke zneužívania moci a autokratizácie však pochybnosti zostávajú. Mikloško poukazuje na tendencie udržania moci, pričom považuje Roberta Fica skôr za pragmatika, než ideológa. Fico sa snaží okovať kultúrne a vedecké elity, akceptuje ich odpor, ale prakticky nezasahuje do ich existencie.
Fico vychádza z presvedčenia, že „moc je dôležitejšia než názor.“ Tento prístup akoby paralelne naväzuje na komunizmus – túžba po udržaní moci a rovnakým spôsobom regulovať verejnosť. V týchto okolnostiach je podľa Mikloška stav slovenskej demokracie na pokraji oscilácie medzi otvoreným vládnutím a totalitárnymi tendenciami.
Vnútorná emigrácia a exodus mladých
Obavy o odliv mladých ľudí zo Slovenska sú ďalšou témou diskusie. Mnohí mladí Slováci vyjadrujú frustráciu z aktuálnej politickej situácie a hoci sa snažia nájsť pozitíva, často končia v psychológii vnútorného exilu. „Strácame radosť zo života,“ podotýka a naznačuje, že atmosféra je premorená apatiou a znechutením. Týmto spôsobom sa mladí vidia bez nádeje a perspektívy, a to ich nakoniec vedie k migrácii. V dlhodobom horizonte je potrebné budovať nové príbehy, ale zároveň je nevyhnutné nechať strhnúť základy rozdeľovania spoločnosti na nepriateľské skupiny.
Možnosti zmierenia a budovanie spoločnej identity
Mikloško sa domnieva, že Rómska republika nemôže byť protipólom k spoločným hodnotám. Ak by sme sa chceli posunúť ďalej, mali by sme sa zamerať na budovanie vzájomného rešpektu a pragmatickej politiky, bez ohľadu na ideologické rozdelenia. „Slovensko nie je len katolícky štát,“ hovorí a zdôrazňuje, že každý má právo na svoje hodnoty, ale nemôžeme si ich vnucovať navzájom. V tejto zlome moderne sa snažíme nájsť cesty k tomu, aby našim hodnotám bola udelená náležitá pozornosť, kým budeme riešiť problémy v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a zamestnanosti.
Rozhovor s Mikloškom ukazuje, že Slovensko sa stále nachádza na krížovatke. Riešenie problémov sa neuskutoční akceptovaním zjednodušených rozdelení, ale najmä v pevných hodnotách, empatickej komunikácii a snahách o spoluprácu naprieč politickým spektrom. Až vtedy môže Slovensko začať budovať svoj celistvý a odvážny príbeh.
