Vojna na Ukrajine: Príbeh Iryny Voronkina
Iryna Voronkina, ukrajinská utečenka z Charkova, nám rozpráva o svojom dramatickom prechode od bežného, pokojného života po vypuknutí vojny. Jej spomienky na oslobodenie z normálneho života sú plné bolesti a straty. „Večer jedli u nás v reštaurácii a na ďalšie ráno som bola ‚nacistka‘. Ako to môže normálny mozog pochopiť? Takže nie, neodpustím,” hovorí Iryna, ktorá zanechala za sebou kariéru a rodinu, aby ochránila svoju dcéru pred konfliktom.
Pri rekonštrukcii mikrobiologického ústavu v Bratislave, kde teraz pracuje, Iryna odovzdáva svoje skúsenosti a zachováva vedomosti, ktoré tak ťažko nadobudla. „Takého človeka by chcel mať každý vo svojom tíme,” hovorí jej kolegyňa prednostka ústavu. Rozprávanie Iryny je naplnené humorom, no zároveň aj ťažkými emóciami, najmä keď sa dotýka ruských zločinov a utrpenia, ktoré znášajú Ukrajinci.
Predvojnovej dni a hrozba katastrofy
Iryna opisuje Charkov ako pulzujúce mesto s aktívnym životom, kde pred vojnou žilo množstvo zahraničných študentov. „Bolo v ňom cítiť študentský život,” spomína. Včasné varovania o možnom ruskom útoku brala vtedy na ľahkú váhu. „Možno som bola naivná,” priznáva.
Keď sa objavili správy o presune vojenskej techniky a tankov blízko hraníc, ľudia sa začali obávať. No Iryna a jej rodina stále žili bežným životom. „V piatok sme mali ísť s dcérou do Kyjeva na súťaž. Všetko bolo naplánované…” vraví a v jej hlase cítiť sklamanie a bezradnosť.
Prvý výbuch a rozpad normálnosti
Prvý moment, kedy Iryna uvedomila, že vojna je realitou, bol hrozný. „Bolo ráno, február, a ja som v spánku počula podozrivé zvuky. Manžel mi pokojne povedal: ‘Začala sa vojna.’ Poprvé som sa na mobil pozrela na čas – bolo 5:02. Pozrela som von a všetko bolo červené. Obloha horela,” spomína.
V nasledujúcich dňoch plných chaosu a paniky sa Iryna otriasla v rodinnej kríze. Musela sa rozhodnúť, čo robiť, a čeliť realite, ktorá sa zdala byť ďaleko od všetkých doterajších plánov.
Život v bombovom meste
Počas prvých dní bombardovania sa mesto ocitlo v kolapse. Mnoho ľudí sa snažilo ujsť, avšak chaos na uliciach a zúfalstvo rástlo. „Státisíce ľudí. Cesty boli úplne zablokované,” opisuje Iryna. A oni s dcérou nemohli nájsť útočisko. Všetky obchody a lekárne boli zatvorené. Musela si poradiť s obmedzenými prostriedkami a hľadala alternatívy ako upiecť chlieb doma.
Útek do bezpečia
Iryna sa nakoniec rozhodla opustiť Charkov a presunula sa do Poltavskej oblasti, kde bola situácia pokojnejšia. Avšak ani tam nebol život jednoduchý. „Život bol zničený. Nevedela som, ako ho obnoviť,” vraví slzami v očiach.
Keď prišli správy o znásilneniach a brutalite ruských vojakov, rozhodla sa, že musia opustiť Ukrajinu. Našla podporu v projekte Stand with Ukraine, ktorý jej pomohol hľadať pracovné miesto v zahraničí.
Nový začiatok na Slovensku
Po odchode do Bratislavy Iryna čelila novým výzvam. Musela sa prispôsobiť úplne novému svetu bez priateľov a s jazykovými bariérami. Od začiatku sa však stretla s podporou od Slovákov. „Všetci mi pomáhali. Od začiatku mám obrovskú podporu,” hovorí. Po dlhých hodinách učenia sa slovenčiny sa postavila pred študentov, aby im mohla odovzdať svoje vedomosti.
Jej dcéra, ktorá študuje na gymnáziu, má teraz šťastný a normálny život a Iryna je na ňu nesmierne hrdá. „Mnohé deti, ktoré zostali na Ukrajine, majú problém so socializáciou. Ale moja dcéra tu má kamarádky, môže sa rozvíjať,” dodáva.
Aké je prežiť vojnu?
Iryna uznáva, že vojna zmenila jej pohľad na život. „Najdôležitejšie je, aby nebola vojna. Ležím na posteli a idem kade-tade, myslím na všetky krásne miesta na svete,” premýšľa.
Vo frustrácii z konfliktov však Iryna plánuje budúcnosť ako odborníčka a vyučujúca na univerzite, pretože verí, že jej nový život v Bratislave ponúka veľké možnosti.
