Mala si udierať nožničkami do úst, preto ju škola neprijala
Prvýkrát za desať rokov nemám žiadny plán B. Netuším, čo bude, hovorí Gabriela Čičmancová, mama dvadsaťročnej Emy, ktorú nemôže nechať samú bez dozoru doma. Ema má znížený intelekt a prejavy autizmu. Napriek tomu zvláda prihriať si jedlo, osprchovať sa a obliecť sa.
Ema sa narodila so závažnou vrodenou srdcovou chybou. Prvú operáciu absolvovala ako šesťtýždňová, ďalšiu v pol roku. Podozrenie na poruchu vývinu vyslovila špeciálna pedagogička v škôlke. Kompletnú diagnózu dostala až o deväť rokov neskôr, keď genetické testy v Prahe odhalili duplicitu jedného génu. Tá spôsobuje znížený intelekt a autistické prejavy.
Po štvrtom ročníku základnej školy Ema prešla do špeciálnej školy. Jej mama začala hľadať možnosti uplatnenia po jej skončení. Chránené dielne nepripadali do úvahy pre oslabenú motoriku. Domovy sociálnych služieb sú podľa Gabriely určené pre starších ľudí, často neverbálnych, a pre mladého človeka by znamenali nulovú stimuláciu. Ako najlepšia možnosť sa javila praktická škola, ktorá pripravuje žiakov na sebestačnejší život.
Ema sa pripravovala na prijímačky do prípravného ročníka. Neprijali ju s odôvodnením nesplnenia kritérií. Pri nahliadnutí do spisu pedagogičky uviedli, že pri úlohe so strihaním nožničkami si Ema mala udierať nožničkami do úst a na konci ich mala opuchnuté. Gabriela namieta, že Ema bola celý čas na chodbe a nič také si nevšimla. Prihláška obsahovala správu z centra prevencie o stereotypných pohyboch, ktoré sú u Emy v novom prostredí bežné.
Rezort školstva uvádza, že pri uchádzačoch so zdravotným znevýhodnením musí škola prihliadať na ich zdravotný stav a odporúčania poradenských zariadení. Rozhodovanie musí byť založené na objektívnych kritériách.
Gabriela podala odvolanie, ktoré zamietli. Na úradoch jej povedali, že ďalšie možnosti sú na rodičoch. Od septembra zostala Ema doma. Vedenie školy prekročilo mesačnú lehotu na rozhodnutie a rodina stále čaká na verdikt. Gabriela kontaktovala podobné školy v Česku, kde jej dvaja riaditelia odpovedali na druhý deň a dostala aj ponuku na nástup. Presťahovať sa však nechce.
Pred tromi rokmi Gabriela odišla z práce, pretože pre dcéru nemal kto chodiť do školy. Odvtedy pracuje na živnosť a študuje psychológiu. Pred desiatimi rokmi založila občianske združenie, aby deti ako Ema mohli chodiť na krúžky a tábory. Ema dnes zvláda koncerty, navštívila New York a sníva o Austrálii.
Gabriela sa obáva, čo bude s dcérou, keď sa už nebude môcť postarať. „Mojou jedinou možnosťou asi bude chodiť žobrať po grantoch a otvoriť vlastné zariadenie. Viem o ďalších piatich rodičoch, ktorých deti tiež nikam nevzali,“ uzatvára.
