Kedy sa stávame zradcom svojho „kmeňa“?
Celý svoj profesionálny život som prežila v justícii a jej kritiku som považovala za prirodzenú a potrebnú. Patrila som k menšine sudcov, ktorí otvorene hovorili o problémoch súdnictva aj o ľuďoch, ktorí sú za ne zodpovední.
Zažila som šikanu aj množstvo útokov, ale aj zadosťučinenie, keď sa vďaka verejnej kritike podarilo zabrániť pokusom o autoritárske ovládnutie justície či vyhodenie neovplyvniteľných sudcov zo systému. Nikdy som však nemala pocit, že nepríjemnou kritikou sa stávam zradkyňou justície.
Lesník dopadol ako sudcovia
Zaujal ma preto príbeh lesníka, ktorý prišiel o prácu v poľovníckej komore len preto, že sa podieľal na natočení dokumentárneho filmu Zuzany Piussi Hlas lesa. Zuzanu poznám osobne – aj ja som jej pomohla natočiť kritické dokumenty o slovenskej justícii Nemoc tretej moci a Očista. Prvý bol o prenasledovaných sudcoch v čase harabinizácie súdnictva, druhý o obetiach justičnej mašinérie.
Ako každý kritický dokument, aj tieto boli medzi sudcami prijaté rozdielne. Jedni ich považovali za potrebné nastavenie zrkadla, druhí za manipulatívne znevažovanie. Zuzana v rozhovore povedala, že keď ju po natočení filmu ľudia majú radi, vie, že film neurobila dobre. Potvrdilo sa to aj pri filme Hlas lesa.
Medzi osudom vyhodeného lesníka a sudcami prenasledovanými Harabinovou mašinériou možno vidieť paralely. Sudcovia, ktorí boli pre Harabina nepohodlní pre kritické postoje alebo preto, že sa nedali ovplyvniť, čelili absurdným disciplinárkam, nezriedka s návrhom na zbavenie talára.
Oproti lesníkovi mali výhodu, že sudcu nie je také ľahké zbaviť funkcie ako bežného zamestnanca. Harabinovi sa to podarilo až vtedy, keď boli jeho ľuďmi väčšinovo obsadené aj disciplinárne senáty. Nadriadení lesníka to mali jednoduchšie.
Označili ho za zradcu a fašistu
Stačila cielená šikana na pracovisku, odstavenie od práce a pracovné porady, na ktorých ho označili za zradcu poľovníkov, nelojálneho a nemorálneho človeka. Pri jednej príležitosti, medzi štyrmi očami, dokonca za fašistu – pretože sa spojil s ochranármi prírody. Keď dosiahli, že súhlasil s odchodom, dovolil si poslať spolupracovníkom vysvetľujúci mail so stanoviskom k obvineniam, ktoré už boli rozšírené.
Reakciou bolo jeho okamžité odpojenie od internetu, aby nemohol posielať ďalšiu poštu, a upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s hrozbou skončenia pracovného pomeru. K upozorneniu bol pripojený list ministerstva pôdohospodárstva so záverom, že takí ľudia ako on nemajú v komore čo hľadať.
Film Hlas lesa som videla na premiére v roku 2025 a v žiadnej scéne lesník nepovedal na poľovníkov nič kritické. Ako profesionálny lesník sa vyjadroval k stavu lesov a k tomu, ako predchádzať kalamitám, aké postihli napríklad Čierny Balog.
Nechápala som, prečo začal prekážať svojmu poľovníckemu kmeňu do takej miery, že sa ho potrebovali zbaviť. Sám to vysvetlil tým, že bol prítomný pri scénach, v ktorých zaznela kritika tolerovania pytliactva a uprednostňovania ziskov z ťažby dreva a poľovníctva na úkor ochrany lesov.
Sudcovia zostali verní spravodlivosti
Príbeh lesníka aj príbehy prenasledovaných sudcov majú spoločného menovateľa, ktorý presahuje les i súdnu sieň. V oboch prípadoch nešlo o zradu skupiny, ale o vernosť jej pôvodnému poslaniu. Lesník zostal verný lesu, sudcovia právu a spravodlivosti. Za zradcov ich vyhlásili práve tí, ktorí nad hodnoty poslania postavili vlastné záujmy – zisk, moc alebo prestíž.
Skupina najhoršie znáša nie vonkajšieho nepriateľa, ale vlastného člena, ktorý jej nastavuje zrkadlo. Kritika zvonku sa dá odignorovať tým, že kritizujúci „tomu nerozumie“. Kritik zvnútra je nebezpečný, lebo jeho hlas má väčšiu váhu. Nálepka zradcu preto nemusí byť vždy vyjadrením morálneho zlyhania kritika, ale aj účinným nástrojom disciplinovania.
Má odradiť ostatných, aby sa neozvali, a ospravedlniť tvrdý postih, ktorý by inak pôsobil neprimerane. Mechanizmus býva takmer vždy rovnaký: najprv izolácia, potom očierňovanie na spoločných fórach a nakoniec vylúčenie – z talára alebo z komory.
Spoločnosť, ktorá dovolí umlčať svojich kritikov zvnútra, si dobrovoľne vypína poistku proti vlastnému úpadku. Tí, čo majú odvahu ozvať sa proti vlastným, sú totiž spravidla to najcennejšie, čo skupina má – sú dôkazom, že jej pôvodné ideály ešte žijú.
Správne položená otázka by preto nemala znieť, či je niekto zradca, alebo či je dostatočne lojálny voči svojmu kmeňu, ale voči čomu je lojálny jeho kmeň. Lebo najhlbšou formou vernosti nie je mlčanie, ale ochota povedať vlastným ľuďom aj to, čo počuť nechcú.
