Majú 30 rokov a strácajú vieru v zmysel práce. „Načo mi boli celé tie skúsenosti?“
Umelá inteligencia mení vysnívané kariéry na zdroj úzkosti. Príbehy troch mladých ľudí ukazujú, ako strach z budúcnosti a tlak na výkon formujú generáciu Z v práci.
„Dlho som verila, že keď mám dobré vzdelanie, vysnívanú prácu a postupujem v kariére, mala by som byť šťastná,“ hovorí Aleksandra. Avšak nie je. Agnieszka po siedmich rokoch práce pociťuje profesionálnu stagnáciu a Anna už na začiatku kariéry hľadala plán B.
Záľuba nahradená umelou inteligenciou?
Agnieszka mala deväť rokov, keď si začala viesť denník. Dnes sa blíži k tridsiatke a presne si pamätá jeden z prvých zápisov: „V budúcnosti chcem byť novinárkou.“ Vždy vedela, že má talent na písanie. Ukončila štúdium na Fakulte žurnalistiky Varšavskej univerzity s vyznamenaním. Po siedmich rokoch práce sa stala špecialistkou na obsah na vysokej pozícii.
Roky robila presne to, o čom snívala ako dieťa. Napriek tomu čoraz častejšie uvažuje o zmene. „Bojím sa, že mi umelá inteligencia vezme všetko, čo milujem a v čo verím,“ priznáva. „Najviac ma nedesí strata práce, ale myšlienka, že to, v čom som dobrá a čo naozaj milujem, stratí svoju hodnotu. Začínam sa pýtať, načo mi boli všetky tie skúsenosti a či o pár rokov ešte niečo budú znamenať.“
Výmena zamestnania už pred 30-tkou
Agnieszka už nejaký čas cíti, že uviazla. Zarába menej, než by chcela a po rokoch práce nevidí jasnú cestu rozvoja. Hovorí o pocite profesionálneho marazmu, ktorý jej začína brať radosť z práce. „Je to pre mňa priam utrpenie,“ hovorí 29-ročná žena. Nevie, čo by mohla robiť namiesto toho, keď posledných sedem rokov strávila budovaním kompetencií okolo slova, textu, výskumu a komunikácie.
„Trh práce čoraz častejšie priraďuje k jednotlivým pozíciám veľmi úzke súbory zručností. Ťažšie sa potom prechádza medzi rôznymi oblasťami,“ vysvetľuje sociológ a biznisový psychológ Filip Dokurno. Podľa neho môže rozvoj AI ešte viac posilniť pocit neistoty, najmä keď firmy vnímajú nové technológie predovšetkým ako spôsob úspor.
Dokurno však upozorňuje, že budúcnosť trhu práce nemusí znamenať úplné nahradenie ľudských zručností. „Nie všetko sa dá nahradiť umelou inteligenciou. V mnohých profesiách sú potrebné sociálna a emocionálna inteligencia a bežný ľudský kontakt,“ zdôrazňuje.
Potenciálny plán B
Anna má 26 rokov a práve ukončila magisterské štúdium v oblasti mediálnej výchovy. Dnes priznáva, že už vtedy mala pochybnosti, či je to správna cesta. Rozvoj umelej inteligencie a zmeny v médiách ju prinútili vážne premýšľať o svojej budúcnosti. Krátko po ukončení magisterského štúdia sa dostala na logopédiu.
„Motiváciou na štúdium bola najmä situácia spojená s rozvojom AI. Nechcem byť vyhodená z trhu práce,“ hovorí. Aj keby sa jej obavy nepotvrdili, verí, že dodatočné vzdelanie nebude stratou času.
Generácia Z cíti tlak
V prieskume ManpowerGroup z roku 2025 o generácii Z vyjadrilo spokojnosť s prácou na globálnom merítku 60 % mladých pracovníkov. Každodenný silný stres zažívalo 61 % žien a 55 % mužov z generácie Z, čo bol najvyšší podiel spomedzi skúmaných generácií. Podľa štúdie EY z roku 2025 sa 43 % zástupcov generácie Z obáva, že rozvoj generatívnej AI prispeje k rastu nezamestnanosti.
„Dnes je populárna idea celoživotného vzdelávania. Otázka však je, dokedy sa dá takto vzdelávať,“ upozorňuje Dokurno. Podľa neho môže neustále získavanie nových kvalifikácií prestať byť len spôsobom rozvoja a stať sa zdrojom tlaku.
Zanechala právo, aby pomáhala ľuďom
Aleksandra má 37 rokov a už ako malá vedela, že chce robiť niečo zmysluplné. Vybrala si právo, no na konci štúdia narazila na tvrdú realitu. Po prvom sklamaní sa dostala do Vzdušných síl a potom do malej firmy, kde sama prišla s nápadom založenia marketingového oddelenia. O niekoľko rokov neskôr sa stala marketingovou riaditeľkou.
Profesionálny úspech mal však svoju cenu. „Mala som pod sebou veľa ľudí, ale zároveň som pracovala za niekoľko osôb. Veľmi sa to podpísalo na mojom zdraví. Nakoniec telo nevydržalo.“ Už tri roky pôsobí v oblasti wellness a prírodnej regenerácie. „Mám to, čo som vždy chcela – napĺňa ma to, čo robím, pretože pomáham ľuďom,“ hovorí.
Zmena osobného rozvoja
Ola tvrdí, že jej príbeh nie je len o zmene povolania, ale predovšetkým o zmene pohľadu na prácu. Roky hľadala ďalšie pozície a možnosti rozvoja. Nakoniec pochopila, že nejde o ďalšiu prácu, ale o taký model práce, ktorý bude prispôsobený jej životu, nie naopak.
Podľa nej práve toto často chýba ľuďom, ktorí uviazli v práci, ktorú nechcú robiť. Od detstva sú vychovávaní v presvedčení, že existuje jeden bezpečný vzorec: štúdium, zamestnanie, povýšenie a stabilita. Medzitým trh dnes ponúka viac možností a niekedy zmena začína uznaním, že doterajšia cesta nás nevedie tam, kam chceme.
