Ochrana duševného zdravia mladých na Slovensku zlyháva, stabilný systém podpory neexistuje
Dnes je Svetový deň duševného zdravia. O tejto téme však treba hovoriť každý deň a systematicky. Čísla totiž ukazujú, že v tomto smere sme na tom čoraz horšie. Občianske združenie IPčko v roku 2025 zaznamenalo vyše 181-tisíc pomáhajúcich a krízových kontaktov, približne o 27 percent viac ako rok predtým.
Pre nedostatok kapacít zostalo na chatovej a telefonickej poradni bez odpovede viac ako 200-tisíc žiadostí o pomoc. Mladí ľudia sa so svojou úzkosťou a osamelosťou čoraz častejšie zhovárajú najprv s chatbotom a až potom, ak vôbec, vyhľadajú skutočného človeka.
Práca s mládežou je na Slovensku chronicky podfinancovaná. Ročne je na ňu z rezortu školstva vyčlenených len päť miliónov eur. Za pár desiatok tisíc ročne majú nízkoprahové kluby a organizácie, ktoré s deťmi a mladými pracujú každý deň, nahrádzať to, čo okolité západné krajiny riešia systémovo a investujú do toho ročne desiatky miliónov eur.
Minulý týždeň parlament rokoval o zákone, ktorý má chrániť deti pred radikalizáciou. Koalícia do neho prilepila aj zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, ktorý sa má overovať spôsobom, aký v Európe zatiaľ neexistuje.
Radikalizácia nemá jedinú príčinu a psychické ťažkosti z človeka nerobia radikála. Zraniteľnosť mladého človeka však môžu zneužiť skupiny, žiaľ, aj tie politické, ktoré mu ponúknu uznanie, príslušnosť a jednoduché vysvetlenie jeho problémov.
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok hovorí o prevencii a bezpečnosti mládeže, no jeho rezort jej ponúkol roadshow problematických podujatí, ktorých súčasťou boli aj koncerty Reného Rendyho.
Milan Mazurek z Republiky si cielene buduje publikum aj cez herné streamy. Popri hraní naživo diskutuje s divákmi v chate, medzi ktorými sú veľmi často aj neplnoletí. Tieto prenosy sú prešpikované radikálnymi vyhláseniami, podnecujú násilie voči menšinám a spochybňujú historické udalosti.
Aj premiér Robert Fico roky ukazuje, že urážanie, ponižovanie, agresivita, vulgarizmy a neustále vyrábanie nepriateľov sú podľa neho legitímnou súčasťou politickej komunikácie.
Verejná diskusia sa dnes sústreďuje najmä na to, čo mladým ľuďom zakážeme. Politika duševného zdravia sa musí pýtať aj na to, kto im odpovie, keď si pomoc začnú hľadať. Kto si všimne, že sa s nimi niečo deje. A kam môžu ísť, keď nechcú, alebo nemôžu zostať sami.
Potrebujeme viacročné financovanie nízkoprahových služieb a organizácií pracujúcich s mládežou, predvídateľnú podporu krízových liniek a mimovládok, ktoré suplujú zanedbané povinnosti štátu. Do systému treba dostať viac psychológov a psychologičiek, zásahových tímov a vyškolených profesionálov presne tam, kde sa mladí radikalizujúci sa ľudia už teraz nachádzajú.
Pomoc, ktorá prichádza včas, je lacnejšia aj ľudskejšia než tá, ktorá prichádza až v kríze. Dnes Slovensko len hasí požiar, no potrebujeme konečne začať predchádzať tomu, aby vôbec vznikol.
