Vojna nie je len o bojoch. Civilisti v Charkove čelia každodennej hrôze
CHARKOV – V Charkove sa poplachy varujúce pred ruskými dronmi a leteckými bombami stali bežnou kulisou každodenného života. Aj počas rozhovoru s českou spisovateľkou a novinárkou Adélou Knapovou, pre ktorú sa toto východoukrajinské mesto stalo druhým domovom, zaznela za oknom siréna viackrát.
Práve do Charkova zasadila dej poviedok svojej knihy Krvavý kompót, ktorá čoskoro vyjde v ukrajinčine. Podľa jej slov musia ukrajinskí vydavatelia zvažovať, kde uskladniť knihy, aby im ich nezničil ruský útok. „Môj kyjevský vydavateľ hľadá, kde knihy uskladniť tak, aby sa im nič nestalo. Nechce ich mať v zdieľaných skladoch,” vysvetľuje spisovateľka.
Kniha Krvavý kompót nie je typickou reportážnou knihou. Niektoré kapitoly majú podobu literárnej reportáže, iné pracujú viac so symbolikou. Ako autorka vysvetľuje, pre zachytenie života vo vojne sa rozhodla vybrať cestou umeleckej prózy preto, lebo do reportáží sa podľa nej nedostane celá pravda. „Reportáž je pre mňa čosi ako písaná fotografia. Fikcia vám naopak dovoľuje ísť do hĺbky. Pre mňa je beletria oveľa pravdivejšia než akákoľvek reportáž alebo dokument, pretože nepodlieha času,” hovorí.
Spisovateľka priznáva, že kniha je dosť surová. „Ľudia mi písali, že je bolestivé čítať ju. Vedela som aj to, že sú v nej dve poviedky, ktoré už pred dvomi rokmi, keď som ich napísala, boli pre Ukrajincov problematické z pohľadu politickej korektnosti,” uvádza.
Ide napríklad o poviedku Lovecká sezóna, ktorá opisuje príbeh násilne mobilizovaného muža. Za tie dva roky sa však situácia na Ukrajine zmenila, bohužiaľ, k horšiemu. „Pred dvomi rokmi bola téma, ktorú zachytila poviedka Lovecká sezóna, síce politicky nekorektná, no dnes už prakticky žalovateľná zo strany štátu. Na Ukrajine sa totiž začala významne obmedzovať sloboda slova, spoločnosť je nesmierne rozdelená,” tvrdí Knapová.
Od ukrajinských vydavateľstiev mala viacero ponúk. Keď si však knihu prečítali, začali nad ňou uvažovať a písali jej, že sa natoľko ostro dotýka niektorých aktuálnych a bolestivých tém, že majú pocit, že vydať by ju mohli napríklad o štyri či päť rokov, alebo až po vojne. „Že dnes majú ľudia čítať niečo, čo im dodá nádej. Nejakú romancu. Totálne s tým nesúhlasím. Nakoniec sa však našli dvaja ochotní vydavatelia,” dodáva.
Na otázku, do akej miery sú hrdinovia poviedok inšpirovaní reálnymi ľuďmi alebo udalosťami, ktoré sama zažila, odpovedá, že každá fikcia je inšpirovaná skutočnými ľuďmi. „Každá poviedka je inšpirovaná skutočnou skúsenosťou. Nieže by som to všetko zažila, ale stretla som niekoho, kto si cez podobné skúsenosti prešiel. Príbeh jednej postavy môže byť inšpirovaný osudmi desiatich ľudí dohromady,” približuje.
Na Ukrajine sa podľa nej niekedy hovorí o tom, že je vo svojich knihách nekompromisná. S tým však nesúhlasí. „Ja si práveže myslím, že to tak vôbec nie je. Naopak, veci, o ktorých píšem, sú písané s veľkou láskou k ľuďom. Niekedy musíte mať radi aj tých najväčších hajzlov, pretože nikto nie je len čierny alebo biely,” zdôrazňuje.
Spisovateľka žije na Ukrajine tretí rok. Zaujíma ju, aké reakcie vyvolá jej kniha v ukrajinskom prostredí. „Je možné, že priatelia spisovatelia, ktorých tu mám a ktorí patria na Ukrajine k tým najvýznamnejším kultúrnym celebritám, budú napríklad moju knihu úmyselne ignorovať. Pretože je to kniha, ktorá je mimo ich možností. Jeden z nich mi povedal, že mi to závidí. Pretože takto budú môcť Ukrajinci o vojne písať až o niekoľko rokov. Dnes nemajú odstup,” hovorí.
Na margo otázky, či nie je chyba odkladať citlivé témy na neskôr, keď Ukrajinu trápia už dnes, odpovedá, že to nepovažuje za chybu. „Dokonca si nemyslím, že by to mali nutne urobiť. Je to veľmi zložitá otázka, ktorá sa netýka len spisovateľov, ale umelcov všeobecne,” myslí si.
Vníma, že niektorým umelcom, ktorí tvoria priamo na Ukrajine, sa darí ísť tak hlboko, že dokážu zachytiť podstatu nielen vojny, ale ľudskej existencie ako takej. „Pretože princíp vojny, vraždenia, smrti a hrôzy je od nepamäti rovnaký. Umenie sa má vojnu pokúsiť zachytiť spôsobom, aby dielo prečkalo test času. To je dôležité. Nie to, že ste populárni tu a teraz, alebo v nejakej sociálnej či spoločenskej bubline,” zdôrazňuje.
Súčasnej ukrajinskej literárnej tvorbe by sa podľa nej dalo vytknúť, že každý druhý autor, ktorý sa priblížil k frontu hoci len z diaľky, dnes už píše memoáre. „Je tu množstvo básnikov či poetiek, ktorí majú rozorvané vnútro. Samý pátos. Je to skôr o veľkej kvantite než kvalite. O sebastrednosti,” hodnotí.
Ako dodáva, autori na Ukrajine majú problém s odstupom. „Bez toho, aby túto krajinu a svoju bublinu obdivovateľov a rovnako uvažujúcich priateľov na nejaký čas opustili, ho nezískajú. Potrebujú naraziť na tvrdú realitu mierového sveta, ktorá je za hranicami. Že svet už v televízii sleduje úplne iné vojny,” uzatvára.
