Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró
„Politici sa ani neodvážia brániť našu krajinu a jednoducho nás odovzdajú nepriateľom,“ opisuje vojnový reportér Tomáš Forró odpovede silových zložiek na otázku, čo je najväčšou slabinou Slovenska. V prvej epizóde podcastu V tieni vojny hovorí o zanedbanej civilnej ochrane, systémovom nihilizme a o tom, prečo musel úlohu štátu suplovať vlastnou Príručkou prežitia.
Rozhovor sa venuje viacerým témam: realite východného krídla NATO, zmyslu Príručky prežitia, psychológii krízy a komunitnej odolnosti, najväčšej slabine Slovenska v prípade konfliktu a podkopávaniu dôvery v štátne inštitúcie ako cieľu nepriateľských informačných operácií.
Pach prachu a bezprostredná skúsenosť s vojnou
Forró prešiel front z oboch strán. Pojem frontovej línie sa podľa neho radikálne zmenil. „Dnes môžeš byť päťdesiat či šesťdesiat kilometrov od línie kontaktu a dron ťa zasiahne na pokojnej civilnej ceste alebo pri čerpaní paliva na benzínke. To nie je tieň, to je bezprostredná skúsenosť s vojnou,“ hovorí reportér.
Ako najsilnejší zmyslový vnem z vojny uvádza prach. „Pach prachu. Keď tam prídem, okamžite mám ním pokryté celé auto, veci aj seba. Ide o donbaský stepný prach.“ Umyť sa podľa neho dá, ale človek sa musí umývať niekoľko dní po návrate domov.
Písanie kníh o vojne označuje za formu očisty. „Paradoxne to na mňa najsilnejšie vplýva nie vtedy, keď som na Ukrajine, ale keď píšem. Keď zhromaždený materiál začne okolo mňa krúžiť a vytváram z neho príbeh, znova prežívam osudy tých ľudí aj to, čo som zažil ja.“
Výpadok elektriny a psychológia krízy
Podľa Forróa sa musíme pripravovať na akékoľvek krízy, nielen na vojnový konflikt. „Vojna je matkou všetkých kríz, pretože sa v nej spája väčšina samostatných hrozieb. Ak vieme zvládnuť vojnu, zvládneme aj iné druhy kríz.“ Ako príklad uvádza viacdňový výpadok prúdu, pri ktorom prestanú fungovať mobilné siete, čerpadlá vody, teplo či zásobovanie.
Za prvé, čo musí človek v hlave zmeniť, aby v kríze nepodľahol panike, považuje uvedomenie si, že sa to týka aj nás. „Svet, aký sme poznali – stabilný, predvídateľný a mierový –, sa mení na nestabilný a ohrozujúci. Jediné, čo môžeme robiť, je nezatvárať pred tým oči, ale pripravovať sa a adaptovať,“ dodáva.
Komunitná odolnosť a lekcie z Ukrajiny
Ak vidíme hrozbu, nie je podľa neho riešením automaticky utiecť. „Ak môžeš utiecť, uteč. Otázka však znie, kam a ako dlho dokážeš utekať. Útek je primárna reakcia mozgu, no nie vždy je správna.“ V príručke sa venuje aj psychológii krízy – zvládaniu emócií, záchvatov paniky či úzkosti a upokojeniu druhých.
Najlepším spôsobom, ako zvládnuť krízu, je podľa neho spolupráca na úrovni komunity. „Poznať susedov v paneláku či na ulici, vedieť, kto čo má a ako si navzájom pomôcť – to zachraňuje celé komunity. Vidím to na Ukrajine vo frontových mestách. Tí ľudia často nemajú nič, záchranné zložky tam nechodia, ale majú jeden druhého.“
Ukrajina je pre nás podľa Forróa laboratóriom prežitia. „Musíme sa od nich učiť – nielen z toho, čo sa im darí, ale aj z ich chýb, za ktoré oni platia krvou.“ Príručka mala pôvodne vyjsť už na jar, no skúsenosti z Ukrajiny sa nedajú doslovne preložiť, keďže Slovensko má iné krízové riadenie, systém civilnej ochrany aj štruktúru spoločnosti.
