Ficova vláda narazila na neriešiteľný problém a je jej to jedno
Štvrtý rozpočet štvrtej Ficovej vlády je vraj rozpočtom dobrých správ. Dobrou správou pre Roberta Fica a Ladislava Kamenického je najmä to, že sa ho podarilo schváliť. Ešte pred pár dňami predseda SNS Andrej Danko tvrdil, že predseda vlády nevie zostrojiť štátny rozpočet a že neverí, že ho minister financií vôbec zostaví. Medzitým sa koaličná kríza skončila a v piatok Danko po rokovaní koaličnej rady ohlásil dohodu na rozpočte po boku ministra financií.
Fico sa v pondelok pochválil, že neprídu žiadne nové dane, vyššie dane, nové odvody ani vyššie odvody. Po troch rokoch konsolidácie však vláda schválila rozpočet s druhým najvyšším schodkom v tomto volebnom období a čistý dlh od roku 2023 vzrastie o 30 miliárd eur. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť pripomenula, že bude rásť dvojnásobným tempom voči krízovému obdobiu v rokoch 2020 – 2023 a že jeho nárast je porovnateľný len s obdobím globálnej finančnej krízy.
Kamenický sa upokojuje tým, že všetci čakali armagedon, ktorý sa nekoná, a teraz je čas, aby si slovenské rodiny vydýchli. Udržanie sociálneho štandardu spomínal štyrikrát, no dlhodobú udržateľnosť verejných financií ani raz. A tým sa dostávame k neriešiteľnému problému tohto rozpočtu.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť môže upozorňovať, že návrh rozpočtu nie je v súlade s článkom 55a Ústavy, ktorý chráni dlhodobú udržateľnosť hospodárenia, no neexistuje nič, čo by vládu a parlament donútilo dodržiavať ho. Rozpočtová rada je len monitorovací a hodnotiaci orgán. Vláda ju nemusí počúvať.
Ústavný súd uznáva, že je potrebné, aby mohla aspoň v minimálnej miere zasiahnuť do diskusie o hospodárení, ale ďalej ju nepustí právo. Z ústavy a ani ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nemožno vyvodiť rozhodovaciu či spolurozhodovaciu právomoc Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v procese prípravy a schvaľovania zákona o štátnom rozpočte, skonštatoval vo svojom minuloročnom náleze.
Ústavný súd pripomína, že prvoradú a všeobecnú zodpovednosť za štátny rozpočet nesie vláda, ktorá je zodpovedná Národnej rade, a následne Národná rada nesie politickú zodpovednosť pred občanmi. Samotná potenciálna existencia hrozby vzniku neudržateľnej úrovne dlhu v strednodobom či dlhodobom horizonte neoprávňuje Ústavný súd na taký významný zásah do zákonodarnej a výkonnej moci, akým je vyslovenie nesúladu celého štátneho rozpočtu s ústavou.
Zlý rozpočet sa napraviť nedá. Ústavný súd nemôže naprávať rozpočet, ak je zlý iba ekonomicky, nie právne. To nech robí parlament. Súd zaujímajú paragrafy, nie čísla. Ani porušenie výdavkových limitov nie je také závažné, aby kvôli nemu bolo treba škrtnúť celý rozpočet. Limit verejných výdavkov je totiž upravený len v obyčajnom zákone.
Sankcie podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nikoho nevystrašia, žiadnu vládu nepotrestajú, ani ju k ničomu nedonútia. Povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery vláda mesiace odkladala a hoci napokon bez okolkov poslúchla príkaz Ústavného súdu, Robert Fico sa o tejto povinnosti vyjadroval opovržlivo. Nebol to trest, iba otrava.
Aj keby Ústavný súd povedal, že rozpočet dobrých správ treba z Národnej rady stiahnuť a predložiť vyrovnaný, aj opozícia vie, že vláda si povinnosť splní len na papieri. Fico už avizoval, že ak mu to súd prikáže, vyrovnaný rozpočet predloží, no v parlamente ho upraví. Splnená bude iba litera, ale určite nie duch, účel a zmysel zákona.
Ústavný právnik Radoslav Procházka povedal, že nie je dobré, že máme pravidlo, o ktorom dopredu vieme, že ho nebudeme ani ochotní, ani schopní plniť. Ľudovít Ódor ako premiér vyrovnaný rozpočet predložil, lebo musel, no zároveň vyhlasoval, že jeho schválenie by bolo likvidačné. Zákony, ktorých nedodržiavanie dokážu pochopiť aj tí, ktorí ich považujú za správne, by v právnom štáte nemali existovať.
Ústavný právnik Marián Giba hovorí, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti patrí medzi kvalitnejšie ústavné zákony. Slabé sankcie a ich ešte horšia vymožiteľnosť nie sú chybou jeho tvorcov, ale skôr výdobytkom demokracie. V parlamentnej demokracii sa celkom dobre nedá poslancom prikázať, aby povinne zdvihli ruky za vyrovnaný rozpočet.
Slovensko tak pri rozpočte nezlyháva ako ekonomika, ale najmä ako demokracia. Parlament síce čerpá výhody najvyššieho ústavného orgánu, keď sa nechce nechať zviazať ústavným zákonom, ale svoju základnú povinnosť kontrolovať vládu a vyvodiť voči nej dôsledky, si neplní.
Neriešiteľný problém nielen tohto, ale aj ďalších rozpočtov všetkých budúcich vlád je tak celkom prostý: bez ohľadu na to, aké výdavkové limity a sankčné pásma si do zákona napíšeme, dlhodobá udržateľnosť verejných financií bude vždy závisieť od rozpočtovej i ľudskej zodpovednosti 150 poslancov.
