Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od masívnej vlny solidarity až po tichú apatiu
Od masívnej vlny solidarity na hraniciach až po prázdne zbierkové účty a tichú apatiu. Slovenská spoločnosť, vyčerpaná zdražovaním a nekončiacim konfliktom, hlási hlbokú únavu z vojny. Lenže kým my doma vypíname správy, v ostreľovanom Charkove či Chersone sa na realitu všedných dní nikto opýtať nechodí.
Na ukrajinskej hranici bol Frič už v prvých hodinách Putinovej agresie a na spálenú zem v Buči k deťom, ktoré sa v krytoch začali báť denného svetla, sa vracia dodnes. Neprispôsobil sa celospoločenskému nezáujmu a namiesto rečí naskakuje do auta a doručuje generátory, potraviny a lieky priamo do frontového pekla.
Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume
Frič pôsobil najmä v Iraku a Sýrii, kam prvýkrát išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Neskôr sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník spojený s pomocou ľuďom.
„Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ opisuje.
Odolnosť podľa neho vzniká podobne ako pri posttraumatickom stresovom syndróme (PTSD), ktorým trpia mnohí fotografovia či humanitárni pracovníci začínajúci chodiť do takýchto oblastí. Po návrate domova k malým deťom mu bežné starosti o plienky, varenie či prácu okolo domu pripadali v porovnaní so zážitkami z vojny bezvýznamné, čo vyvolávalo aj konflikty.
„To isté dnes prežívajú chlapi, ktorí prídu z frontu na ‚opušťák‘. V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie,“ hovorí Frič.
Späť do bežného života ho podľa vlastných slov vrátil pocit povinnosti – deti a manželka, ktorá ho potrebovala. „Ukotvenie vo vzťahoch je kľúčové,“ dodáva.
Únava z vojny na Slovensku? Ukrajinci si správy vypnúť nemôžu
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem.
„S trochou úsmevu vnímam tú frázu, že Slováci sú z vojny unavení. Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci,“ tvrdí Frič.
Aj preto je dnes jeho práca iná – pomaly každá druhá cesta na Ukrajinu nesmeruje len s humanitárnou pomocou, ale berie so sebou aj novinárov. Robia príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby verejnosti priblížili realitu a ukázali, prečo majú Ukrajinci právo povedať, že sú unavení.
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
Medzi príbehy, ktoré novinárom sprostredkováva, patrí podzemná škola v Charkove. Je to nová škola vybudovaná hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu, v meste ich je už asi desať. V tejto konkrétnej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách. Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov.
V Kyjeve Frič býval u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite 24/7. Stretol aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí, no prišiel pomáhať ukrajinskej logistike. Keď sa ho opýtal na motiváciu, na rovinu povedal: „I came here to kill Russians.“ Hnala ho číra frustrácia z agresie.
Až 80 percent Fričových aktivít je na Slovensku – má sociálny šatník, komunitné centrum a stavia centrum pre deti so psychickými problémami. Situáciu ľudí na Ukrajine však vníma ako najhoršiu zo všetkých, aké zažil, a pomoc tam je podľa neho najpotrebnejšia.
„Predstavte si matku v Charkove so 6-mesačným dieťaťom. Jej materská je v prepočte 50 eur mesačne. Plienky a potraviny tam pritom stoja rovnako alebo viac ako u nás. Tí ľudia museli opustiť domovy, mnohí prišli o manželov a na všetko sú sami,“ uzatvára Frič.
