Bude vojna? Poľská reportérka radí, ako sa pripraviť na krízu bez paniky
Výpadok internetu, mobilných sietí či bankomatov. Aj na takéto scenáre sa dá podľa poľskej novinárky a analytičky Agnieszky Lichnerowicz pripraviť bez toho, aby človek prepadol panike. V rozhovore pre podcast U Barboráka to povedala reportérka, ktorá mapovala konflikty v Gruzínsku, Bielorusku, Rusku, Mjanmarsku či na Ukrajine.
„Najhoršie zo všetkého je poddať sa strachu a pasívne čakať na apokalypsu. Ak pochopíme reálne hrozby a spravíme malé kroky k vlastnej pripravenosti, získame späť kontrolu nad vlastným životom,“ uviedla Lichnerowicz. Podľa jej slov nie je liekom na úzkosť z geopolitických kríz ignorovanie reality, ale budovanie reálnej spoločenskej odolnosti.
Lichnerowicz pochádza z generácie poľskej transformácie, narodila sa v roku 1980. Ako uviedla, dlho žila v presvedčení, že vstupom do NATO a Európskej únie sa pre strednú Európu história a vojny skončili. Zlom prišiel v roku 2014, keď Rusko prvýkrát zaútočilo na Ukrajinu. „Vtedy som si naplno uvedomila, že vojna je niečo, čo môžeme zažiť ešte počas nášho života,“ povedala.
Podľa nej si mnohí ľudia pri slove vojna predstavujú apokalypsu, koniec sveta či okupáciu. Ak však verejnosť pochopí, že veľký ruský útok je síce možný, no jeho pravdepodobnosť výrazne klesá pri silnej armáde a pripravenej spoločnosti, získa späť kontrolu nad vlastným životom. „Keď ľudia ničomu neveria a zo strachu sedia doma, je to najhoršie možné riešenie,“ dodala.
Ako príklad vysokej pripravenosti uviedla Fínsko, ktoré má s Ruskom približne 1200-kilometrovú hranicu. Fíni podľa nej celé desaťročia budovali inštitúcie a kryty, pričom legislatíva pri výstavbe budov počíta s priestorom, ktorý sa dá v prípade potreby premeniť na kryt. Civilná ochrana sa tam buduje desaťročia a povinná vojenská služba pre mužov je prirodzenou súčasťou života. „Sú to tisíce malých rozhodnutí, vďaka ktorým sa Fíni podľa mňa boja oveľa menej než my,“ povedala.
V strednej Európe je podľa nej situácia iná. Keď sa u nás začne hovoriť o pripravenosti, ľudia majú pocit, že prichádza koniec sveta. Pritom ide podľa nej iba o to, aby sa spoločnosť prispôsobila okolitému svetu, dokázala si ochrániť život a nedovolila, aby niekto zvonku určoval, o čom sa rozpráva, či sa ľudia boja alebo či chcú emigrovať.
Za hlavný cieľ ruskej dezinformačnej vojny označila zničenie dôvery v štát, v spojencov z NATO aj v seba samých. Príprava pritom podľa nej nemusí vychádzať len od vlády. Ako príklad uviedla Varšavu, kde školenia civilnej ochrany organizujú mestské časti, mimovládne organizácie učia prvú pomoc a školy plánujú evakuácie. „Ak spravíme malé, praktické kroky vo svojom okolí, získame istotu a strach zmizne,“ povedala.
V praxi podľa nej ide o konkrétne otázky: máme doma hotovosť pre prípad kybernetického útoku na bankový systém, keď nebudú fungovať bankomaty a karty? Máme doma rádio na batérie alebo na kľuku? Pri povodniach v Poľsku zostali podľa nej ľudia bez elektriny a mobilného signálu úplne odrezaní od informácií, pretože nemali rádio. Dôležité je aj to, či sa členovia domácnosti dohodli, kde sa stretnú, ak nebudú fungovať mobily.
„Predstavujeme si ruské tanky, no oveľa pravdepodobnejší je výpadok komunikácie či energií,“ upozornila. Pripomenula pritom bezpečnostné pokyny v lietadle – ich existencia neznamená, že lietadlo musí spadnúť, ale cestujúci akceptujú, že na takéto scenáre treba byť pripravení.
K diskusii o tom, či Poľsko alebo NATO chcú ísť do vojny s Ruskom, Lichnerowicz uviedla, že NATO je obranná aliancia a že to bolo Rusko, ktoré zaútočilo. Podľa nej sa agresorovi neustupuje, ale určujú sa mu jasné hranice. Menšie štáty ako Slovensko či Poľsko podľa nej nemajú obrovské armády a ich najväčšou silou je medzinárodné právo a vzájomná solidarita. „Ako zjednotená Európa sme ekonomicky aj vojensky silnejší než Rusko,“ povedala.
Zdôraznila, že vlády a politici sa menia, preto verí predovšetkým v spoločnosť. V roku 2022 ľudia v celej Európe podľa nej nezištne pomáhali utečencom bez ohľadu na politické preferencie. „Nenechajme sa paralyzovať strachom – vzájomné spájanie, komunikácia a porozumenie sú tým, čo nás robí bezpečnými,“ uzavrela.
