Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe
Prinášame ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk. Autorka v ňom otvorene píše o Dušičkách, rodinných tradíciách a o tom, prečo si podľa nej ľudia mýlia povinnosť s láskou.
Tormová začína úvahou o jesennom období, keď sa skracujú dni a mnohí ľudia prepočítavajú, o koľkej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. Podľa vlastných slov patrí k tým, ktorí si pri predstave končiaceho sa roka neraz pripustia aj depresívnejšiu náladu.
Výraz „ideme na hroby“ vníma autorka odmala po svojom. Kedysi chodila na step a predstavovala si, že práve hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia, poskytuje ideálnu hladkú plochu na stepovanie. Nikdy si to však netrúfla, hoci si myslí, že predkovia by to ocenili viac ako depresívne tváre nad hrobom.
Opisuje aj napätie, ktoré návštevy cintorínov v mnohých rodinách sprevádza – hádky o odchode z domu, problémy s parkovaním, nespokojnosť s tým, kto pozametal hrob, či hnev na ceny chryzantém. Spomína, že ako dieťa sa bála, čo je pod veľkým kameňom, a že na Dušičkách ju najviac zaujímal vosk zo sviečok, z ktorého si šúlala malé postavičky.
Autorka pripomína, že telesné pozostatky jej babičky majú formu popola a jej duša si podľa jej predstáv niekde v pokoji hovie. Dušičky označuje za obdobie, ktoré je plodné pre manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Ako príklady uvádza vety „babička by bola sklamaná“, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“ alebo „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.
Pýta sa, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá okrem genetickej informácie nemá dôvod sa stretávať, chodí pred hrob predkov ukazovať, ako jej to nefunguje. So spomienkami na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, to podľa nej nemá nič spoločné.
Spomína aj rodinnú tradíciu gaštanového pyré so šľahačkou po návšteve hrobov. Pyré nemá rada, no vždy si kúsok dala, aby ostatní neboli sklamaní. Doteraz jej je z neho trochu nevoľno.
Smrť označuje za jednu zo svojich obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko, chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Ich smútok má podľa nej právo na svoj hrob, chryzantému aj slzy. Ak sa však niekto v smútku utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si podľa autorky odbornú pomoc.
Tormová píše, že nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, ani aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Občas je jej smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, no viac je jej šťastne, že ich mala, a nemá pocit, že odišli. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy.
Má rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je. S ľuďmi, s ktorými sa chce v myšlienkach stretnúť, sa podľa vlastných slov stretáva dennodenne – cez miesta, vône, chute a príbehy. Spomína umierajúceho kamaráta, ktorého hladila po hlave, aj kúsok jeho popola, ktorý jej zostal v krabičke od magnézia.
Autorka uvádza, že jej rodina vie, že keď zomrie, majú ju rozsypať na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že bude pochovaná v hrobe, žiada, aby si zadovážili stepky a prišli si nado mnou zastepovať, a potom ju odtiaľ vybrali a rozsypali na lúku. Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne, ktoré budú o pár dní hniť. Chce byť radšej malá pekná myšlienka, ktorá príde hocikedy – chuť, vôňa, pocit.
Na záver píše, že dnes zapália veľa sviečok, lebo ich malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom, a budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú. Dôkazom je podľa nej aj segedín, ktorý ich mali na obed a ktorý ju naučil variť jej dedo. V každom súste je podľa nej jej detstvo so starými rodičmi.
